Môžeme sa mať lepšie

Autor: Alena Dušatková | 16.11.2012 o 10:43 | (upravené 16.11.2012 o 14:54) Karma článku: 6,12 | Prečítané:  522x

Tieto slová som si zapamätala z predvolebného televízneho spotu. Bol to spot 99%, ale to nie je také dôležité, ako myšlienka, ktoré tieto štyri krátke slová vyjadrujú. Na nádej a odhodlanie, ktoré sa ú, už mnohí z nás zabudli.

Uplynulo 23 rokov, odkedy nádej a odhodlanie bojovať za jednoduchú myšlienku, že sa môžeme mať lepšie, spájali státisíce ľudí na námestiach v bývalom Československu. Bolo by chybou popierať prínos viacerých ľudí z novembrových tribún - organizátorov a lídrov, ktorí pomáhali prekonať ľuďom strach z represie štátnej moci. Oni všetci si zaslúžia obdiv a úctu. Nenechajme si však vnútiť predstavu, že november 1989 má otcov a mamy. Bola to totiž myšlienka, že veci môžu fungovať aj inak, lepšie a ľudskejšie, ktorá priviedla davy na námestia.

Interpretácia nežnej revolúcie ako politického, proti-komunistického povstania je zahmlievaním jej skutočnej príčiny a idey. Ani protesty Gorila zo začiatku tohto roka nemôžeme označiť za politicky motivované vystúpenie ľudí proti SDKÚ. Komunistická strana bola, podobne ako SDKÚ v časoch Gorily, hlavným vinníkom neprávostí a neslobody, ktoré vtedy ničili životy ľudí. Avšak skutočným terčom protestov bola celá mašinéria moci, ktorá zdegenerovala na nebezpečného molocha. Molocha, ktorý vysával z ľudí ich entuziazmus, smelé plány, životnú energiu a predovšetkým chuť meniť veci k lepšiemu.

Vtedajšia skupina mocných trestala výnimočnosť v akejkoľvek podobe. Predostreli nám svoj vlastný plán, akým sa budú uberať naše životy a my sme, oslepení ambicióznymi budovateľskými plánmi, na tento plán pristali. Je ľahké viniť našich predkov, že zapredali svoj osud a osud svojich detí. Oni však nevedeli, kam to dospeje. Nový režim sa vysporiadaval s mnohými krivdami toho predošlého. Sľuboval koniec studenej vojny, ekonomický rast a krajšie zajtrajšky. Zo začiatku tieto prísľuby skutočne plnil. Komunisti obnovovali vojnou zdevastovanú krajinu a iba málokto počúval varovné hlasy. Veď na prvý pohľad bolo všetko také skvelé. A to aj vtedy, keď zo sovietskeho Ruska sa množili chýry o Stalinových zverstvách.

Pod zámienkou budovania "dokonalého" modelu spoločnosti, silnej ekonomiky a vzdorovania "zlu", ktoré k nám prichádzalo zvonku, sme my a naši rodičia nechali štát v rukách kasty mocných, ktorá si pomáhala násilím a lžou. A časom aj sami uverili svojim klamstvám. Žijúc vo svojich vilách pod Slavínom, ktoré ukradli buržoázii a mocným predchádzajúcich režimov, sa odtrhli od životného údelu ľudí, ktorým vládli. Vytvorili si svoju vlastnú verziu reality. Žili mocenskými hrami založenými na intrigách, zradách, pomstách a hľadaní "triednych nepriateľov". Originálne myšlienky, nové prístupy a kreativita, smerujúca k zlepšeniu spoločnosti boli nemilosrdne udupané, pretože ohrozovali pokojný život mocných a znervózňovali sovietskeho veľkého brata. Invencia sa stala neprijateľnou. Nápady boli cenzurované. Sny zakázali.

Často sa hovorí o politických väzňoch a disidentoch. Hovorme však aj o všetkých bežných ľuďoch, ktorí nemohli kráčať po životnej ceste, ktorú by si sami zvolili. O tých, ktorých "profil" nebol dosť dobrý na to, aby mohli pracovať a študovať v odbore, na ktorý mali schopnosti. O tých, ktorých talent bol zadupaný, pretože sa mohol rozvíjať len do takej miery, do akej to dovolil príslušný byrokrat či stranícky tajomník alebo „bdelý“ príslušník tajnej politickej polície. A o tých, ktorí museli zapredať svoje presvedčenie, aby postúpili v zamestnaní a dokázali tak lepšie zabezpečiť svoju rodinu. A aj o tých, ktorí uverili vládnucim politikom, že ak ich počúvajú a plnia ich príkazy, robia správnu vec.

Ľudská vôľa meniť veci k lepšiemu a napredovať, je našťastie silnejšia, než akákoľvek tajná či verejná bezpečnosť a generácie, ktorým mocní zobrali nádej na lepší život, sa nakoniec dokázali vzbúriť. Mali by sme byť hrdí na tých, ktorí nabrali odvahu dať vládnucej klike jasný odkaz, že takto si svoj život nepredstavovali a že chcú pre seba a svojich potomkov zmenu k lepšiemu.

Revolúcia v roku 1989 rozbila virtuálnu realitu, v ktorej žili vládnuci politici a ich chránenci, aj keď mnohí si pohodlný život užívajú dodnes. Spolu s ňou sa však na márne kúsky rozsypal aj život bežných ľudí, ktorí sa s novým a pre nich neznámym fungovaním sveta museli vyrovnať tiež.

Roky po revolúcii neboli zdanlivo v ničom podobné povojnovému Československu. Naozaj je to tak?

Zo dňa na deň sa zmenil väčšinový názor v spoločnosti na to, čo je dobré a zlé. Úspešní a oceňovaní ľudia sa neraz stali zločincami a ten, kto bol disident (alebo to o sebe aspoň tvrdil) mal akoby nespochybniteľný nárok vládnuť. Nepriatelia štátu a ich prenasledovatelia si vymenili úlohy. Ekonomický model, ktorý spoluvytváralo aj naše hospodárstvo, odrazu neexistoval. Peniaze pri bezprecedentnej inflácii strácali hodnotu. A hlasno sa ozvali separatisti, ktorí chceli rozbiť Československo.

V tomto chaose sa bežný človek nemohol udržať nad hladinou. Radikálne zmeny, ktoré si predtým nevedel predstaviť, sa stávali skutočnosťou. Každý deň sa mu zrútila časť jeho predstavy o svete a každý deň ju nahradilo niečo nové a neznáme. Nadšenie z plných regálov v obchodoch striedala frustrácia z rastúcich cien. Pád ostnatých drôtov, ktorými bola obohnaná naša vlasť, prehlušili kriminálnici a mafiáni, strieľajúci sa v uliciach miest. Ľudia opäť potrebovali istotu. Potrebovali niekoho, kto im opäť predostrie plán, ako zorganizovať anarchiu, na ktorú sa zmenil svet vôkol nich.

A tam niekde sa opäť stala chyba.

Už to nebola komunistická strana. Tentokrát sa šance chopili iní, ktorí sľubovali slobodu, lepšiu životnú úroveň a spravodlivosť bez ohľadu na stranícku príslušnosť. V nových podmienkach sa každý usiloval zabezpečiť si svoj vlastný kúsok pohodlného života. Ponuka, ktorú s malými obmenami sľubovali všetci noví, demokratickí politici, bola taká lákavá! Varovné hlasy nikto nepočúval, budúcnosť predsa vyzerala tak krásne.

Ani sme si nevšimli, kedy a ako sa to stalo. Chaos 90-tych rokov kryštalizoval do novej podoby starých neprávostí.

Chceli sme slobodu slova, dnes ho majú len vlastníci médií, a tí, ktorým to oni dovolia.

Chceli sme hospodárstvo, ktoré bude základom slušného živobytia pre každého. Dnes máme davy nezamestananých a ešte viac tých, ktorí živoria, aj keď sa idú od práce zodrieť.

Chceli sme spoločnosť, ktorá by sa vedela postarať o starých a chorých. No zdravotníctvo je už roky pred kolapsom a stojí na uštvaných a vyhorených zdravotníkoch, voči ktorým sú vládnuci politici slepí a hluchí.

Chceli sme školy, ktoré budú deti a mladých učiť, ako fungovať v dnešnom svete a pripravia ich, aby dokázali využiť svoje talenty. Dnes nám smer školstva udávajú pohrobkovia komunizmu a zahraničné korporácie, ktoré potrebujú poslušné ľudské stroje, plniace pokyny bez otázok.

Chceli sme bezpečnosť v uliciach, no dnes máme policajtov, ktorí sa boja zasiahnuť, aby sa im neskôr súdom oslobodený kriminálnik nepomstil.

Chceli sme spravodlivosť, ktorá nehľadí na stranícke knižky. Dnes máme vrstvu politikov a ich kumpánov, ktorí sú nad zákonom.

Chceli sme nasledovať svoje sny, realizovať smelé plány a meniť veci k lepšiemu. Namiesto toho sa dnes snažíme prežiť tak, ako nám to mocní nadiktovali. Nevystrkovať príliš hlavu, starať sa sám o seba a "nerobiť problémy".

Nepripomína vám to niečo?

Je len náhoda, že aj dnes hŕstska mocných, ktorí rozhodujú o našej krajine, žije opäť vo svojom vlastnom svete, zabáva sa mediálnymi hrami a netrápi ju život 99% z nás? Len raz za čas si pri tom istom stole, v tom istom zložení, nanovo rozdajú karty a nazvú to slobodnými a demokratickými voľbami. Je takmer nemožné dostať sa medzi nich bez zrady samého seba, bez zrady ideálov čestného a spravodlivého fungovania spoločnosti.

To nie sú len reči. Veď my sami sme to skúsili. Najskôr nás mocní ignorovali. Potom sa nám smiali. A keď videli, že sa k nám pridávajú tisíce ľudí z celého Slovenska, v ktorých sme prebudili iskierku nádeje, že sa môžeme mať aj lepšie, rozhodli sa nás definitívne odrovnať. Nemali to jednoduché a museli siahnuť k nástrojom, aké si nikto nedovolil použiť celých 20 rokov. Uspeli a my sme tú bitku prehrali. Nebola to len prehra 99%. Prehral každý, kto ešte nezabudol na myšlienku, že sa môžeme mať lepšie.

Posledné voľby tak nezmenili nič. Bolo to ďalšie rozdávanie kariet v rovnakom exkluzívnom klube vyvolencov.

Priatelia! Nedovoľme, aby to zašlo ešte ďalej. Myslime na seba, svojich blízkych, ale aj na tých, ktorých súčasná doba zvalcovala a už nemajú síl jej vzdorovať. Zmeňme spoločne bezútešnosť životov tisícov na nádej pre všetkých.

Nenechajme politikov, ktorým to takto vyhovuje, aby zničili túžby, plány a talenty ďalšej generácie. My a naši rodičia sme na vlastné oči videli, kam vedie cesta, ktorou kráčame. Ak sa nepostavíme a nepovieme rázne DOSŤ, budeme aj my spoluzodpovední za zločiny, ktoré v mene udržania si svojej vykonštruovanej reality páchajú a budú páchať dnešní vyvolenci.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.


Už ste čítali?